Recenze knihy od Marty

Rozmýšľala som, ktorú knihu by som definovala ako svoju najobľúbenejšiu? Veľmi rýchlo sa mi vybavila knižka Friedricha Weissensteinera – Dcéry Márie Terézie. Túto knižku som prvý krát čítala, keď som mala zhruba jedenásť rokov. A rozhodne to vtedy nebolo posledný krát. Možno som bola trochu nudné dieťa, keď som si čítala o Habsburgoch, ale ja to milujem. Obdivujem a ctím Máriu Teréziu dodnes.

V knižke Dcéry Márie Terézie sa opisujú životy jej dcér,  z celkovo šestnásť života schopných detí, ich bolo  jedenásť. Z toho ôsmim sa táto knižka venuje.

Je zaujímavé čítať o ich rebelstvách, snoch, osudoch. O tom aké rozdielne boli ich povahy, ako bojovali ako deti s pestúnkami, ako im mama kázala dobré mravy a trvala na dodržiavaní presného režimu. Zároveň si človek musí uvedomiť, že väčšina z jej detí – dcér bola predajný artikel, na rozšírenie moci dynastie. Len jednu, ktorú mala tak nejako radšej, u tej mohlo dôjsť k svadbe z lásky. Neraz sa zopakovala situácia, že sa manžel zdedil pretože pôvodne ponúknutá dcéra bola chorobou zohyzdená či zomrela. Dokonale upratala z očí dcéry,  ktoré boli chorobami natoľko zohavené,  že už nebolo možné ich nikomu ponúknuť, čím sa jednej jej dcére podarilo viesť vede oddaný život. Je vzrušujúce čítať o tom, čo pre ne bolo normálne, čo všetko patrilo k povinnostiam a dovednostiam, ktoré museli ovládať. Aké bolo pre nich naplňujúce ak sa vydaté niekde ďaleko od domova v dospelosti ešte niekedy stretli.

Matka ich strážila, aj keď už boli ďaleko v zahraničí, v prípade, že mala pocit, že dcéra neplní svoje poslanie ako manželka a výsadkár správne, trestala ich tým, že zakázala ostatným deťom, aby neposlušnú dcéru kontaktovali, čo musím priznať bol asi veľmi krutý trest, ak vezmeme do úvahy fakt, že deti vyrastali v skupinách po dvoch až troch vekovo si blízky a ostatných súrodencov prakticky nepoznali. Za pozoruhodný považujem aj príbeh Márie Antoinetty, z pohľadu do jej súkromia ako dcéry a sestry.

Jednoducho , kto má rád históriu, faktické knižky, z pohľadu jednej veľkej rodiny a jej života, bude nadšený.

Mňa táto knižka len utvrdila v tom, že  Mária Terézia bola výnimočná, silná a profesionálna žena, ktorá brala svoju životnú úlohu, ku ktorej bola predurčená veľmi vážne. A áno, na jej plnenie používala aj svoje deti. Je potreba podotknúť, že sa im to snažila maximálne uľahčiť a na túto úlohu ich pripraviť. Predsa len bola to mama.

Recenze knihy od Marty

Bol piatkový podvečer, a ja som sa zahľadela von oknom do sveta. Začala som mať pocit, že by bolo fajn urobiť si taký blažený, romantický, snílkovský víkend plný ideálnej lásky. Rozhodla som sa, že si kúpim knižku, na ktorú tip som dostala ešte pár týždňov pred tým – Jojo Moyesová  Než jsem Tě poznala.

Knižka je na romantický príbeh prekvapivo hrubá, 400 strán? Pomyslela som si, že to bude väčšia romantika ako sa dalo čakať, kúpila som teda radšej aj frisco a papierové kapesníčky.

Prvých 20 strán je tak zvláštnych, nepríjemných a nudných, že som knižku odložila ešte toho večera a nechala som ju dva týždne odpočívať. Našťastie som sa k nej neskôr vrátila. Od tretiny to nabralo nečakaný dej, neskutočný spád, vedela som si predstaviť postavu a tvár každého kto bol v knižke spomenutí mestečko, záhradu, obrusy, všetko. Mala som pocit, že som súčasťou príbehu, a že ich z diaľky pozorujem. Knižka má neskutočnú energiu a reálnosť. Hlavný hrdina Will je alfa samec, ktorý žil svoj život naozaj naplno a nehoda, ktorá ho upútala na vozík a vlastne mu celkovo znefunkčnila údy je hlavnou myšlienkou príbehu. Všetci sa mu montujú do života, buď pretože musia, alebo len preto, že chcú, možno preto, lebo majú pocit, že by mali. Hlavná hrdinka Lujza to bude samozrejme robiť tiež, pritom sa do seba zamilujú. Možno…, neviem…, prečítajte si to.

Niekde v polovici knižky vás dej nasaje do seba tak silne, že budete mať výčitku, že ste odložili knižku. Nejde nečítať, nejde nevedieť čo sa stalo ako to dopadlo. Každých pár stránok som čakala iný koniec. Prekvapilo ma, keďže nepoznám osobne nikoho zdravotne postihnutého, ako vnímajú svoje postihnutie oni. Začala som získavať obraz o tom, aké to vlastne je, a to, že nemôžu chodiť, alebo hýbať rukami, rozhodne nie je to najhoršie, čo takýto ľudia zažívajú. Dokonca som sa pristihla pri myšlienkach, že Willovi rozumiem, že človek žijúci život ako Will už svoj život ďalej považuje za trest, nie život. Život mu okrem bolesti už nemá čo ponúknuť.

Posledná tretina knižky je tak veľmi zásadná a uplakaná, že som to dvadsať strán pred koncom, o druhej ráno vzdala a prečítala si tri posledné vety. Nemusím vám dúfam písať, že som plakala aj ráno po prebudení. O pár dní som dočítala, posledných dvadsať strán. Pochopila som, že najhoršie mám za sebou, peklo je to v poslednej tretine, koniec už je labúžo. Takže, kto nie je nejako emočne rozpoltený aktuálne či dlhodobo a chce sa stať len obyčajným pozorovateľom ľudského príbehu, určite doporučujem.

Myslím, som si istá, že oficiálne najdôležitejšou a pritom pomerne nenápadnou postavou je Willova mama, pretože tá jediná naozaj prišla o všetko.

PS: mimochodom, knižku už sfilmovali, ale podľa ukážok, zabili ducha celého príbehu, pretože to rozhodne nie je len o láske dvoch pekných ľudí, vyzývam k bojkotu filmu 🙂